#1 Dobrá osobná komunikácia a sympatie tvoria v kreatívnej brandži výraznú mieru samotného úspechu, hovorí dizajnér Michal Staško

Dlhšie sme uvažovali, ako lepšie spropagovať a zviditeľniť tvorcov slovenských interiérov. Pandémia túto diskusiu urýchlila a my začíname vytvárať okrem iného aj online platformu na podporu dizajnu a architektúry na Slovensku. 

Michal Staško je našim prvým hosťom, s ktorým sme rozhovor nahrávali. Michal je úspešný, talentovaný a oceňovaný dizajnér, o ktorom v Slovenskom centre dizajnu hovoria ako o najproduktívnejšom dizajnérovi od vzniku Slovenskej republiky. Venuje sa kreatívnym službám v oblastiach produktového a priemyselného dizajnu, tvorí jedinečné, ohurujúce návrhy interiérov a funkčný nábytok. Angažuje sa v rôznych kreatívnych činnostiach, ale aj v Slovenskej asociácii interiérových dizajnérov.  Viac o Michalovej tvorbe si môžeš posurfovať na www.stasko.sk

Podcast sa práve loaduje. Ak radšej počúvaš, počkaj si. Rozhovor má 5 035 slov a odhadovaný čas čítania je 25 minút a 10 sekúnd.

Edit – Hurá! Prvá epizóda podcastu POVEDANÉ je k dispozícii na konci tohto rozhovoru. Zroluj úplne dole. Začína sa krátkym introm o nás a nasleduje vyše hodinovým rozhovorom s dizajnérom Michalom Staškom. Nech sa páči. Každý váš feedback vie posunúť nás i podcast vpred. Všetkým dobrým nápadom a konštruktívnej kritike sme otvorení 🙂 Ďakujeme.

Ahoj Michal. Kedy si sa prvýkrát stretol s dizajnom a povedal si, že toto chceš v živote robiť? 

Vďaka mojim rodičom a ľuďom okolo mňa som dostal kvalitné výtvarné vzdelanie už na ľudovej škole umenia. Z ľudovky som nešiel na umeleckú priemyslovku, lebo som nespravil prijímacie skúšky z matematiky. To bolo šťastie v nešťastí, keďže som sa dostal na jeden rok na strojarsku priemyslovku. A tam, síce som ešte nevedel, že chcem robiť dizajn, sa mi podarilo stretnúť zaujímavých ľudí. Tí ma nielen naučili správne kresliť technické výkresy, kótovať, obrábať kovy a drevo, ale naučili ma pozerať sa na veci v 3D. Neskôr sa ukázalo, že to bola veľmi dobrá voľba.

Keďže som bol na učňovke prvý aj posledný krát v živote najlepší žiak, podarilo sa mi prestúpiť na umeleckú priemyslovku. Presne do toho istého ročníka, do ktorého ma rok predtým nevzali. Nastúpil som priamo do druhého ročníka, na odbor rezbárstvo a tvarovanie dreva. V tom období sa tam vyučovalo výstavníctvo, sochárstvo, ale žiadny dizajn v Bratislave nebol. Ten bol iba v Banskej Štiavnici.

Na umeleckej priemyslovke, na odbore rezbárstva a tvarovania dreva, sa vytvorili dve skupiny ľudí. Jedna vyrábala sochy z dreva a ja s ostatnými som z dreva vyrábal nábytok a bytové doplnky. Na škole sa mi začalo vytvárať povedomie o dizajne, chodil som do knižnice Centra dizajnu alebo knižnice Národnej galérie. 

Výrazne ma v tomto období ovplyvnil škótsky architekt a dizajnér Charles Rennie Mackintosh a jeho nábytky z Hill House, do ktorých som stále zamilovaný. Mackintosh žil a tvoril v období secesie a navrhoval nadčasový nábytok, ktorý sa doteraz vyrába, predáva ich firma Cassina. Určite je to práve on, ktorý ma nasmeroval, že chcem robiť dizajn nábytku. Neskôr sa nabaľovali ďalší inšpiratívni autori, hlavne z obdobia secesie a art deca. 

Po skončení strednej školy si pokračoval na Vysokej škole výtvarných umení. Tam si prešiel dvoma ateliérmi u doc. Chrenku a doc. Paliatku. Ako vnímaš toto obdobie?

Veľmi zaujímavo, keďže som bol prvý porevolučný ročník na VŠVU.

Dá sa povedať, že ešte ako stredoškolák som štrngal na námestí. Po revolúcii sa na škole všetko vymenilo, prišiel nový pedagogický zbor. Začali sme akoby na novej škole s novými pedagógmi napríklad ako doc. Chrenka, ostatní tam boli aj predtým. 

Každopádne, škola išla novým smerom, vedel som to porovnať s kolegami z vyšších ročníkov. Dizajnéri boli viac formovaní ako sochári, mali tak nastavenú štruktúru štúdia. Mal som získať titul akademický sochár, po revolúcii sa konečne začal formovať titul magister umenia. Až pri nás, s novými pedagógmi, sa zameranie na grafický dizajn alebo priemyselný dizajn viac uberalo na dizajn. 

Prípravka prebehla u doc. Paliatku, ktorý mal veľmi citlivý prístup orientovaný na spracovanie materiálov, remeselné spracovanie dreva, kovov, plastov a iných. Jeden zaujímavý ročník som venoval konceptuálnemu dizajnu u doc. Buriana. 

Avšak najvýraznejšie ma ovplyvnil Ferdo Chrenka. Doteraz sa mi páči jeho vedenie študentov, kde ich výrazne motivuje, inšpiruje a nabáda. Edukuje ich novými trendami, pohľadmi a prístupmi. To znamená, že by mal človek brať dizajn ako hru. Hru, ktorá je podložená biznisom. To sa mi skutočne páči. Je to veľmi dôležitý bod dizajnu, kedy vyzerá ako hra, ale musí, teda mala by sa končiť biznisom. 

Na Vysokej škole umelecko-prumyselnej v Prahe, v Ateliéri architektúry a dizajnu, bol tvojim pedagógom legenda dizajnérskej scény Bořek Šípek. Bol známym tvorcom sklenených umeleckých predmetov a nábytku. Čím prispel k tvojej tvorbe? Máš na neho nejakú kurióznu spomienku?

Postupne som sa rozhliadal na VŠVU a študoval som si, keďže vtedy internet neexistoval. To bolo to krásne obdobie, čo aj teraz hovorím mladým. Neboli maily, ani internet. Jestvovali pevné linky, faxy, a tiež knižnice a výstavy. Takže som chodil po výstavách a hlavne do knižníc. Všimol som si, že existuje okrem Phillipa Starcka, Rona Arada a iných vtedajších hviezd aj Bořek Šípek, ktorý učí v Prahe. 

Páčil sa mi jeho zmysel pre príbeh, remeslo a showmanstvo ako u každého z týchto tvorcov. Mal v sebe niečo také, akoby sa to do historickej Prahy uplne hodilo, taký genius loci. Po všetkých vybavovačkách sa mi podarilo k nemu dostať do ateliéru na jeden rok. Výrazne ma ovplyvnila najmä komunikácia s ním. 

Mal úžasnú komunikáčnú schopnosť. V ročníku bola väčšina Čechov a Moravákov a traja Slováci. Z toho dvaja už prezentovali v češtine. Pýtam sa ho, či mám svoje veci prezentovať v češtine alebo slovenčine. A on prišiel a hovorí: “Michale, prezentuj to tak, jak ti zobák narostl.” 

Vždy vymýšľal veľmi zaujímavé témy. Raz si každý, z nás študentov, mal vybrať nejakú časť v Prahe alebo objekt v meste a pomenovať ho, prečo sa mu páči. Potom ten výber pridelil inému študentovi. Ja som riešil niekoho časť Vltavy, ale trošku som sa v tom nechtiac zamotal. Po dvoch mesiacoch práce som bol úplne užasnutý, keď som prezentoval svoje zadanie. Diskutovali sme spolu o téme a on mi hovorí: “Michale, promiň, je to pytomost, beru spátky, ja jsem se zmýlil. Vôbec to nie je dobré. Vyber si časť alebo objekt Prahy ty sám. Toto je celé zlé.”

Veľmi to na mňa zapôsobilo. Nie každý dokáže po dvoch mesiacoch, kedy makáš a pedagóg to s tebou rieši, uznať, že je to úplná blbosť. Že vlastne o nič nešlo, je to iba zlé zadanie pre študenta. S takýmto prístupom som sa nestretol a urobilo to na mňa skutočne veľký dojem. Bořek sa ospravedlnil, lebo videl, že sa s tým zadaním trápim. A nielen ja, aj ostatní sa zamotávali.

Kedy si ukončil tvoje študentské obdobie a ako si sa živil po škole? Ako si začínal svoju dizajnérsku kariéru?

Na to mám veľmi dobrú odpoveď. Štúdium som ukončil v roku 1996. Nemôžem hovoriť, žeby tu dizajn v 96-tom neexistoval a nebol v podvedomí. Mal som veľké ambície, myslel som si, že mi táto krajina, vtedy Česko-Slovensko, leží pri nohách a bude veľa práce. Nebudem sa vedieť rozhodnúť, pre koho robiť.

Videl som minule takú krásnu kresbu. Šesť rokov som študoval na VŠVU, šesť rokov stúpaš po takých schodoch hore a tam hore dostaneš diplom. A potom zo šiesteho poschodia ťa rovno kopnú a padneš na zem.´A znova, celý život ideš hore tými poschodiami. U mňa to bolo veľmi podobné, len som to nečakal. 

Tie roky na Slovensku nepriali veľmi dizajnu a celkovo dizajnérom. Boli to roky, kedy sa výroba, firmy a verejnosť upierali skôr k dizajnu a produktom zo zahraničia. Na Slovensku, obrazne povedané, sme sa skôr hrali na dizajn a samozrejme kopírovali zahraničné trendy. Dizajn bol braný ako show alebo umenie, nikto to nebral moc vážne. Venoval som sa tomu 3-4 roky dosť aktívne. 

Keďže klientov bolo veľmi málo a ešte menej takých, ktorí boli ochotní za dizajn zaplatiť, dostal som ponuku od známych. Vlastnili fabriky na výrobu produktov v potravinovom sektore a oslovili ma, aby by sme sa spolu venovali reklamnej bradži, tvoriť branding, obalový dizajn. Zistil som však, že ma to nevie uživiť a zároveň som trošku prepadol frustrácii, preto som z tejto brandže vycúval. Nevidel som zmysel a či to ide správnym smerom.

Oblasť marketingu je aj pre dizajnérov veľmi dôležitá, mnohým chýba a nevedia si s tým poradiť. Čo si sa v marketingu naučil? Mohol by si niečo dizajnérom odporučiť?

Všetko zlé bolo na niečo dobré. Tieto roky boli veľmi zaujímavé. Našťastie sa nám v reklame celkom darilo, bolo to obdobie, kedy tento biznis skutočne šľapal. Naučil som sa vlastne to, čo mi doteraz pomáha, keď som sa vrátil naspäť k produktovému dizajnu, ale hlavne k interiérovému. Jednoducho poviem dve slová: presviedčať ľudí. 

Predať dizajn alebo ideu či už v architektúre, v dizajne alebo v inom kreatívnom biznise, keď klientovi častokrát neukazujete návrh, ani skice, ani ideu, to musíte vedieť pomenovať. Musíte klienta vedieť presvedčiť a nadchnúť, nejakým spôsobom motivovať, aby sa zapálil a zamiloval do vášho nápadu a dokonca, aby vám potom aj zaplatil. 

Musí byť teda dobrý dizajnér aj skvelý komunikátor?

Myslím si, že áno. Aj keď, veľakrát sa mi stane, že prídem do skúšobných komisií na vysoké školy či už do Bratislavy alebo do Zvolena, a mám pocit, že niektorí študenti ma presviedčajú o tom, že dobrá vec nepotrebuje komentár. Podľa nich ani 3D vizualizácia ani animácia nepotrebuje komentár. Ja si myslím opak. Dizajnér musí vedieť vysvetliť príbeh, filozofiu, pointu alebo koncepciu toho celého, inak je vec polovičná a nemôže ju dobre predať. Určite, je to o komunikácii.

Spomínaš si aj na svoj prvý skutočný job, čo si získal a mal si zaň aj zaplatené?

Spomínam si veľmi dobre. Po ukončení školy v 96-tom, som nastúpil na vojenskú službu. Nechcel som ísť na vojnu, ale nemal som moc na výber. Dostal som sa do Armádneho výtvarného štúdia. Teraz to vidím ako silný profesionálny bod, ktorý mi veľmi pomohol. Asi si to dám do CV-čka. 

AVŠ sídlilo v Bratislave, na Kollárovom námestí, kde v súčasnosti sedí Slovenské centrum dizajnu. Je to pre mňa veľmi zaujímavý časostroj, keď v 96-tom tam nastúpim na vojnu a o niekoľko rokov tam dostanem Cenu za dizajn. V AVŠ som sa zoznámil s viacerými architektami, výtvarníkmi. Nedostal som sa tam len tak. Musel som urobiť prijímacie pohovory. Človek musí robiť prijímacie pohovory celý život. To je zaujímavý fenomén. Moja generácia musela vždy robiť prijímacie pohovory. 

V AVŠ bol celkom free systém. Už počas ročnej vojenskej služby ma oslovila firma Mobilier z Piešťan, vtedy top firma so zameraním na zariaďovanie interiéru a výrobu nábytku na Slovensku. Mal som im urobiť limitovanú kolekciu atraktívneho nábytku, ktorý mal osloviť ľudí na výstavách, kam sa chodili prezentovať. Spolupráca bola veľmi dobrá a príjemná a ovplyvňovala ma na ďalšie roky. 

Samozrejme, dostal som aj zaplatené. Nedostal som veľký honorár, ale veľmi som si túto spoluprácu vážil. Dala mi veľa. Boli to krásne roky, ako som už spomínal, keď sme sa hrali na dizajn. Pocestovali sme po svete výstavy. Celkovo, mali sme nejaké skúsenosti, napriek tomu som neskôr zistil, že tadiaľto cesta nevedie. 

Vtedy bola cesta ísť do zahraničia, čo som nechcel, lebo som stále veril, že ten potenciál je na Slovensku. Spomínam na ten čas v dobrom, tých zákaziek od Mobilieru prišlo viacero . Bolo to pekné obdobie, kedy som si fakt myslel, že dizajn ma uživí a bude to skvelé, úžasné a krásne. Len trvalo to iba pár rokov, potom to pre mňa skončilo. A tak som odišiel robiť trošku do reklamy.   

Ako to vyzeralo vtedy, ako si si zháňal prácu. Internet asi nebola cesta.

Nie, nebola. Boli to osobné konexie. Mal som šťastie, že som k tomuto inklinoval. Stretával som sa ľuďmi, ktorí robili pre firmu Mobilier, prezentoval som, čo by som chcel robiť. Oni sa o mne dozvedeli, respektíve mám pocit, že som sa im išiel ponúknuť s nejakými návrhmi. Bolo to všetko o osobnej komunikácii a sympatiách. 

Ukázalo sa, že je to systém, ktorý funguje aj dnes. Až na internet, samozrejme. Internet ti dáva barličku, že si ťa človek nájde, predsa len tá ponuka je omnoho väčšia. Avšak osobná komunikácia a osobné sympatie tvoria v tejto brandži  výraznú mieru samotného úspechu.

Tvoj úspech je mnohokrát oceňovaný. Si prvý slovenský dizajnér, ktorý získal cenu Red Dot Design Award?

Upresním, prvý dizajnér za produktový dizajn. Predtým už získalo cenu za obalový dizajn štúdio Pergamen. Nie som prvý, čo sa týka Slovenska, ale som prvý v tejto kategórii.

Pergamen robil TatraTea. 

Áno, oni sú veľmi úspešní, čo sa týka tohto ocenenia. Neviem, či konkrétne za TatraTea, ale už to mohlo byť ono.

Čo predchádzalo tomu, aby si sa dostal do tejto súťaže? Ako prebiehala komunikácia s TULI?

Povedal by som, že veci sa vždy rodia ťažko, v bolestiach. Bolo to tak, ako každý pôrod. Samotný produkt sa rodil náročne. Nakoniec sa narodil produkt 3K, ktorý bol určený pre deti a rodičov do detských izieb. 

Multifunkčný predmet 3K slúži deťom na hru na podložke alebo v objekte v detských izbách. A keďže majú veľa hračiek, rodič potrebuje rýchlo upratať, keď sa deti dohrajú alebo zaspia. Potrebovali sme vymyslieť takú platformu, ktorá by pomohla nielen deťom, ale hlavne rodičom. Oni kupujú takéto veci. Zároveň sme chceli deťom lepšie optimalizovať priestor v detskej izbe. Vymyslieť niečo, čo slúži na viacero vrstiev fungovania. Nielen na hru, ale aj uskladniť, spratať, uložiť hračky. 

Tá téma ma veľmi zaujala a preto vznikol produkt 3K. Spolupráca s TULI bola vynikajúca a výsledok tiež dobrý. Majiteľovi, Martinovi Guttmanovi, som povedal, aby sme 3K prihlásili do Red Dot. Zo začiatku v tom nevidel zmysel, respektíve prejavil sa ten slovenský opatrný pohľad, či vôbec na to máme. Aj nemalý poplatok bolo potrebné zaplatiť. Hovorím mu, dobre, veď polovicu zaplatím ja, polovicu vy, ale prihlásme 3K, nemáme čo stratiť. Väčší šok bol pre mňa o niekoľko mesiacov neskôr. Majiteľ firmy mi v Nitre na výstave povedal vetu, na ktorú nikdy nezabudnem: “Michal, asi sme získali Red Dot.” Tam nebola možnosť asi, ani uvidíme, čo z toho bude. Iba áno alebo nie. Nakoniec sa ukázalo, že áno. Malo to aj taký vtipný, trpký, dvojzmyselný záver, pretože Red Dot je ocenenie značky kvality. Ľudia sa ma pýtajú, koľko som dostal peňazí na účet, ale my sme nič nedostali. 

Ide o prestíž.

Áno, ide o prestíž. Firma TULI musela zaplatiť viac než 5tis EUR, aby mohla ocenenie používať. V Red Dot si môžeš zakúpiť jednotlivé plug-iny, zdá sa mi, že sa to pohybuje od 6 – 9tis EUR. Malo to takú zaujímavú príchuť, že síce dostaneš ocenenie, oni ťa propagujú, popularizujú a robia reklamu, ale musíš im za to zaplatiť. Inak ocenenie nemôžeš používať. 

Pomohla ti výhra Red Dot Design v kariére?

Áno, samozrejme. Nemôžem povedať, že by mi ocenenie mohlo na medzinárodnej scéne, na Slovensku určite. Je to prestíž. Síce som sa stretol s viacerými názormi, keďže u nás je to tak trošku deformované v tých iných oceneniach na Slovensku. To ocenenie sa nedá kúpiť. Niektoré firmy sa vystatujú, že keď budú chcieť, tak si ho kúpia. 

Potom som narazil na jednu špičkovú slovenskú firmu vyrábajúcu svietidlá, ktorá sa ocenenie snažila získať dlhé roky, lebo vedela, že si ho nekúpi. Všetky ostatné ocenenia sa na Slovensku dali kúpiť, len toto sa nedalo. A tá firma ho veľmi chcela. Dodnes sa im to nepodarilo.

Vráťme sa ešte k ocenenému produktu 3K. Bol v predaji a dnes nie je. Prečo nedosiahol ambíciu v predajnosti?

Toto je téma na veľmi podrobnú analýzu. Tak ako v architektúre alebo inom kreatívnom biznise sú ľudia, ktorí prerazia hneď so svojou prvou vecou, či ľudia, ktorí častokrát prerazia až po smrti. Neviem na to presne odpovedať. Častokrát mnohé slovenské firmy nemajú taký budget na promovanie svojich produktov v top svetových dizajnérskych médiách. Časť rozpočtu zhltne ocenenie a potom už neostáva na reklamu.

Mohol to spôsobiť zanedbaný marketing?

To je veľmi silné pomenovanie. Marketing sa skôr stále učíme robiť a nemáme dostatočné prostriedky, i keď firma TULI sa aj marketingom vypracovala na jednu zo špičkových firiem. Za menej peňazí dokážu urobiť veľmi dobrý marketing. Každý pozná TULI. Produkty sa v dekádach vracajú na trh. Znova sa oprášia, redizajnujú. Tému 3K sme s majiteľom nerozoberali ani neanalyzovali.

Pre firmu TULI som navrhol iné produkty a tie sa predávajú doteraz v desiatkach, možno v stovkách kusov. Stále s nimi spolupracujem, aj keď posledný rok sme neplánovali žiadny produkt. Boli roky, kedy sme dávali na trh 3-4 produkty ročne. Teraz máme tvorivú prestávku. Firma TULI sa začína viac orientovať na trvanlivejší, pevný, hard nábytok, nie soft, ktorí vyrábali. Prechádza vývojom, myslím, že je to správne smerovanie.  

V tom istom roku, ako si získal Red Dot Design, si bol laureátom Krištáľového krídla v kategórii Umenie. O dva roky nato, si získal cenu Národnú cenu za dizajn za produkt krbové keramické kachle NOX od výrobcu Athenika. Ako si sa dostal k tejto spolupráci?

50% získavania mojich jobov je guerillový spôsob. Ja oslovujem firmy, nachádzam perličky v bahne a zaujímavé firmy, ktoré majú podľa mňa veľký potenciál. Mnohé sa boja alebo si myslia, že nepotrebujú dizajnéra či na neho nemajú. Keď oslovím 10-20 firiem a nie je z toho nič, potom sa akoby zvrchu usmeje šťastie a volá človek, ktorý chce vyrábať krbové keramické kachle, či by som mu s tým nevedel pomôcť. Z ničoho nič. Dostal na mňa od niekoho kontakt. 

Ukázalo sa, že má skúsenosti s kachlami a rozhodol sa, že ich bude sám vyrábať. A to je pekné. Vo svete, výrobcovia nábytku a produktového dizajnu sú zvyčajne skúsení bývalí zamestnanci z nábytkárskych firiem alebo rodinní pokračovatelia firiem a idú si postaviť vlastný biznis. Aj tento človek si chcel vyrobiť vlastnú privátnu značku. 

Rozmýšľal, kto mu to celé navrhne, že potrebuje dizajnéra. Na Slovensku nezvyčajné a iné, lebo málokedy výrobca začína bez názvu firmy, s.r.o.-čky, bez ničoho. Väčšinou žiaľ, slovenskí výrobcovia potrebujú dizajnéra až vtedy, keď majú úplne všetko a zistia, že sa zasekli. Ich produkt nevyzerá dobre, je zlý, nikto ho nechce kupovať. Vtedy sa zamyslia, že budú potrebovať niekoho, kto im ho dobre navrhne – zavolajme dizajnéra. 

Spolupráca bola veľmi príjemná, na začiatku sme nemali vôbec nič. Výroba sa celá riešila subdodávkami. Podstatné ale bolo, že výrobca vedel, čo chce a vyznal sa v tom. Výsledok bol pekný. Celý projekt bol ukážkový start-up. 

V tvojej tvorbe sa objavuje mnoho dizajnov stoličiek, svietidiel, stolov, šperkov, sedačiek, kresiel, hodiniek, dverí a iných. Ktorá spolupráca s výrobcom bola najzaujímavejšia?

Naj top spolupráca je jednoznačne s firmami TULI a Biatec. Spolupráca s firmou TULI pretrváva roky a veľa sme dosiahli. Vždy sa mi s nimi dobre pracovalo, lebo je skvelé pracovať s ľuďmi, ktorí majú otvorenú myseľ. Sú prístupní novým témam a výzvam. Sú to takí dríči, ktorí sa chcú stále posúvať ďalej. Je za nami vidieť veľa práce, ale aj výsledkov.

Dizajnérska vtipná fráza je, čo architekt, to dizajnér. Je to skutočne pravda? Môže byť každý architekt aj dizajnér? Máme zo sveta viac prípadov ako napríklad Zaha Hadid, ktorá okrem architektúry pracovala aj na viacerých dizajnérskych produktoch. Jej interiérové produkty sú skôr artefakty ako produkty každodenného využitia.

Doplním len, sú tričká z Kompotu, kde je napísané, čo Slovák, to architekt. Ako chodím po Slovensku, je to fakt v nás. Architekti sa tým stretávajú pravidelne, keď príde Slovák, ktorý presne vie, čo a ako to chce, on má v tom jasno, taký polovičný architekt. Architekti to majú dať len na papier a nejako to zlegalizovať.

Staršia generácia architektov bola nastavená tak, že sa interiérmi nezaoberala. Nemali čas, boli nastavení na vonkajšiu hmotu, interiér bol ako doplnok. A boli aj komplexní architekti, ktorí riešili aj interiér. V súčasnosti, mnohí mladí architekti musia riešiť interiér, keďže doba je náročná. Krásny príklad je rodinný dom, kde interiér s hmotou domu výrazne súvisí. To znamená, že klient si nemôže dorobiť interiér sám, lebo by výsledok nemusel skončiť dobre. 

Som nadšený, že máme veľmi šikovných súčasných architektov a často používajú produkty dizajnérov v interiéri. Kedysi generácia architektov ako Charles Rennie Mackintosh, Dušan Jurkovič, Mies van der Rohe, Adolf Loos si musela všetko navrhnúť sama, keďže nebolo na výber z kľučiek, svietidiel, nábytku. Nábytok si museli sami navrhnúť, nakresliť a dať vyrobiť. To ma fascinuje. 

Máloktorý architekt na Slovensku sa tým zaoberá, nie je to príliš veľký biznis. Architekti sú dobrí dizajnéri, len niekedy… Poviem príklad – stolička Hill House od Ch.R. Mackintosha je krásna, len nie je ergonomická. Je to solitaire, ktorý sa doteraz predáva. Nebavme sa o stoličke na denno denné použitie, je to interiérový doplnok a zároveň výborný produkt.

Je to dobrá cesta v interiéroch?

Každá cesta je dobrá, ktorá je úspešná. Stolička od Mackintosh existuje už sto rokov a je stále atraktívna. Tento ikonický kúsok ako aj bauhausovský nábytok, funkcionalistický nábytok si dodnes žije svoj život. Je úžasný, funkčný a praktický. Pre mňa to je dobrá cesta. Aj Le Corbusierove nábytky, pohovky, sofy, stoly sú úžasné. Je to ten nadčasový dizajn, ktorý milujem. 

Mám niekedy pocit, že architekt rozmýšľa v metroch, interiérový dizajnér v centimetroch a dizajnér v milimetroch. Tvrdím, že z dizajnéra môže byť skvelý interiérový dizajnér alebo architekt, opačne je cesta tŕnistá. Čo si myslíš, je niečo na tom pravdy?

Sú niektoré typy osobností, kde sa tieto formy stierajú. Ja v tom nevidím problém. Skôr sa mi páči, keď architekti intenzívne v interiéroch spolupracujú s interiérovými dizajnérmi alebo opačne. Osobne som veľkým zástancom spolupráce medzi profesistami. S architektmi sa mi veľmi dobre pracuje, páči sa mi vyvolávať diskusie.

Si aj členom architektonického ateliéru. Poznajú ťa architekti ako špecialistu na oblasť na gastro prevádzky, na ktorého si sa za posledných pár rokov vyprofiloval? Pozývajú ťa na spolupráce?

Bolo také intenzívne obdobie pár rokov dozadu, kedy moje zákazky tvorili hlavne reštaurácie, kaviarne. Ja tomu hovorím gastro, je to vlastne HoReCa segment. Do prevádzok som pravidelne chodil aj po tom, čo ich otvorili. Komunikoval som s majiteľmi a mal som úžasne dobrú spätnú väzbu. Veľmi rýchlo som takto zistil, čo funguje a čo nefunguje. Vďaka tomu som sa veľa naučil. 

Zistil som, že tieto skúsenosti viem pretaviť do ďalších projektov. HoReCa segment má svoje nuánsy. Nestačí, aby prevádzka dobre vyzerala, ale musí byť logisticky a organizačne uchopená. Je to celkom veľký benefit, ktorý máloktorý začínajúci architekt dokáže spracovať, pokiaľ mu majiteľ všetko nepovie, neukáže a nezasvätí ho, ako funguje podnik. Veľa kolegov architektov ma vďaka mojim skúsenostiam oslovuje, aby som im pomohol vyriešiť určité veci.

Ešte pred pandémiou sa takmer každým dňom na Slovensku otvorila kaviareň alebo reštaurácia. Za posledné roky tento segment výrazne rástol. Otvorila sa nejaká úžasná reštaurácia s výborným a skvelým interiérom, len akoby v ňom chýbal leitmotív, príbeh, pomenovanie. Niekedy mi interiéry reštaurácií a kaviarní pripadajú ako showroomy nábytku, svietidiel, zelene, podláh a materiálov. Samotná gastronómia sa v ňom úplne stráca. 

S architektmi spolupracujem tak, že vytváram leitmotív a príbeh. Navrhnem koncept a pomenovanie interiéru, aby si to aj majiteľ osvojil. Kaviareň musí mať proste story, bez toho to v interiéri ani zákazníkom nejde. To je pre mňa zaujímavé pri tvorení poloverejných interiérov.

Reštauračný biznis je náročný. V čom robia majitelia chybu pri otváraní prevádzok? Na čo by sa mali sústrediť a čo by mali urobiť ako prvé, pokiaľ chcú mať dobrý, kvalitný a funkčný podnik?

Vytvoriť gastro interiér je komplexné zadanie. S klientmi od začiatku chodím po vytipovaných lokalitách napríklad v Bratislave, ktoré si prejdeme a spolu vyberieme. Veľmi o tom diskutujeme, kde by prevádzka mohla byť, kde by sa mohla najviac ujať, kto v tej lokalite žije, kto chodí okolo, na koho sa budeme orientovať. Je to absolútne dôležité v tomto segmente. Zároveň musí mať majiteľ jasno, čo ide robiť. Či ide len predávať kávu alebo robiť kaviareň. To je veľký rozdiel.

Niekto chce kaviareň, ten život okolo nej, svojich štamgastov. Kaviarne vznikajú, zanikajú, niektoré pretrvávajú, iné sú kultové. Majú svoju klientelu. Je jedno, či je interiér ošumelý, starý, hnusný alebo retro. Každá kultová kaviareň má spoločný leitmotív a to je genius loci. Tá atmosféra, ktorá tým kaviarenským povaľáčom povie, áno, toto je kaviareň, kam radi chodíme.

Robte podniky tak, kde budú ľudia radi chodiť a bude tam dobrá atmosféra. Nezáleží na tom, či je interiér za 5 EUR alebo 5tis. alebo 50tis. Nikdy netreba zabudnúť na atmosféru. Ak nebude dobrá atmosféra, nič nebude dobré, podnik nebude dobre fungovať.

Oslovil ťa niekto na základe toho, že sedel v “tvojej” skvelej reštaurácii a chcel podobný dizajn?

Stáva sa mi taká milá vec. Veľa ľudí mi hovorí, že boli v novej reštaurácii, ktorú som robil. Potom im poviem, tú som nerobil, ale je fakt dobrá. Niektorí si myslia, že robím všetky interiéry v Piešťanoch. Nie, nerobím všetky interiéry, som rád, keď aj niekto iný robí. A keď ho urobí výborne, o to je to lepšie, a o to si to viac cením. Mám väčšiu motiváciu, keď vzniká veľa projektov okolo mňa. 

Skôr som vždy smutný, ak vidím, že sa otvoril priestor, ktorý nie je dobre dotiahnutý. Nie architektmi, ale tým zadaním. Potom o pár mesiacov vidím, že interiér skončil, je zatvorený, niekam sa sťahuje. V gastro segmente môže byť prevádzka aj po 3 či 6 mesiacoch preč. Nenávratne. Ľudia ju nenavštevovali, nenašla si svojich zákazníkov. Je to taký fenomén tohto biznisu. 

Ale áno, stalo sa mi to, že ľudia prišli do môjho interiéru a boli nadšení. Na základe toho interiéru mi zavolali a oslovili ma. To je jeden z prúdov, ako chodia ku mne zákazky. Cez referencie. Emócia v interiéri je okamžitá. A ľudia si povedia, toto je super, je to dobre zvládnuté, všetko funguje ako má. 

Ešte dodám, že medzi architektom alebo dizajnérom a investorom musí byť dobrá chémia. To znamená, nie vždy projekty uzrú svetlo sveta. Vzťah kreatívec a klient je však téma na samostatný dvojhodinový rozhovor. 

Na čom práve pracuješ?  

Nejaké reštaurácie, kaviarne, taký lepší barber salón v Nitre. To je téma, ktorá mi je blízka, lebo sám chodím do barber salónu.

Takže karanténa ti džoby neuťala?

Karanténa každému uťaja džoby a mne výrazne. Gastrobiznis je najviac pandémiou postihnutý segment a dlho sa bude zviechať. Snáď to prinesie nové výzvy.

A keď už sme pri karanténe, nieže by som ju ignoroval. Skôr si myslím, že ľudia mali ísť do prírody hýbať sa a užívať si slobodu, oblohu bez lietadiel a lyžiarske strediská bez lyžiarov. S priateľkou sme karanténu využili na to, aby sme skiaplovali v Tatrách bez ľudí. Pre mňa to bolo veľmi zaujímavé obdobie, nie tragické. 

Našu kreatívnu oblasť architektúry a dizajnu pandémia určite zasiahne. Vidieť to aj na výraznom promovaní architektonických a dizajnérskych štúdií na facebooku a instagrame. Bude to predsa len veľká bitka o klienta.  

Kam to speje, čo myslíš?

Ja som už jednu krízu v roku 2008 zažil. Vždy sa musí po každej kríze biznis prečistiť, aby profesionálni hráči potvrdili svoje pozície a ostatní išli robiť niečo iné. Nehovorím to preto, že by mi konkurencia vadila. Skôr si myslím, že náš biznis išiel príliš rýchlo. Robilo sa veľa interiérov a niekedy to nemalo zmysel, hlavu ani pätu. 

Tiež si myslím, že sa budú investori zameriavať na lepší koncept a formu. Nebudú chcieť len rýchlo za dva mesiace podnik otvoriť a hneď zarábať. Zamerajú sa skôr na to, aby ich podnik bol originálny, jedinečný, zaujímavý a iný, ako sto piata rovnaká kaviareň v danej oblasti. Je predpoklad, že budú vznikať kvalitnejšie veci. 

Čo by si poradil mladým interiérovým dizajnérom, ako by sa mali zariadiť v momentálnej situácii? Čo by mali podniknúť, aby nezanikli?

Mladým dizajnérom radím nevzdávať sa. Podľa mňa je tu práce dosť, len sa nezdá. Treba hľadať, komunikovať a oslovovať firmy. Nie vždy je práca o peniazoch, ale aj o príležitosti. Podstatné je, aby sa niečo narodilo. Neskôr to dizajnérom prinesie ďalšiu robotu, ktorá bude zaplatená. Tak to proste v kreatívnej brandži chodí. 

Aj Ed Sheeran hral svoje prvé vystúpenie za jednu libru a o pár rokov vypredával štadióny. Niekedy je to fakt o tom, že človek dostane možnosť zadarmo sa realizovať a tá príležitosť ho posunie ďalej. 

Treba si uvedomiť, že po tejto pandémii bude práce menej. Rýb, ktoré majú záujem o potravu.  pláva v rybníku strašne veľa. Prezentovať niekomu svoju kreativitu za nulový honorár je veľká výzva. Keď sa však ukáže, že kreatívec je šikovný, prinesie mu to ďalšiu prácu. Tento prístup bude podľa mňa rezonovať dlhodobo. Dizajnér môže rovno povedať, že niečo robil zadarmo, ale všetci sú spokojní, aj on, pretože mu práca priniesla výsledky. 

Máš viac pro bono spoluprác. Robíš aj workshopy pre deti v mestskej knižnici v Piešťanoch a iné aktivity. Skús nám niečo o tom porozprávať.

Ešte sa vrátim k tým spoluprácam zadarmo. Inštitúcie typu knižnica po oslovení kreatívca rovno priznajú, že na honorár nemajú budget. Pracovať však pre inštitúcie, ktoré sa venujú vzdelávaniu detí alebo študentov, je pre každého dizajnéra výzva a povinnosť sa na to nevykašľať. Samozrejme, dizajnér môže odmietnuť kvôli zaneprázdnenosti, ale o to viac si to inštitúcie cenia. Niekedy vzniknú výborné výsledky, lebo kreatívec síce robí zadarmo, ale môže si určovať, čo a ako tam bude.

Čo sa týka workshopov, je to téma posledných dvoch mesiacov. Našla sa nová forma komunikácie s verejnosťou a zákazníkmi, o ktorej sa dlho diskutovalo. Ľudia zrazu rýchlo prišli do online priestoru. Keďže už predtým som robil fyzické workshopy s deťmi na pôde knižnice alebo detských domovoch, pani riaditeľka piešťanskej knižnice ma oslovila s tým, že chce robiť workshopy online.

Vskutku je to celkom zaujímavý projekt. U každého kreatívca cibrí mentálnu schopnosť vyjadrovať sa a rozmýšľať. Na online workshope je najlepšie to, že sa zapne kamera a každý kreatívec je sám sebe stylistom, scenáristom a hercom v jednej osobe. Nikto mu do toho nerozpráva, kedy sa má usmievať, kedy je klapka. Ide si svoju one-man-show. 

Predpokladám, že je to asi budúcnosť vlastného promovania. Klienti si možno budú chcieť nechať natočiť desať minútové video o vašej práci, téme či návrhu. Sami si to video pozrú doma a podľa toho sa rozhodnú. Je to veľmi dobrá forma cvičenia a tréningu umenia marketingu pre každého kreatívca. Tým sme aj začali dnes tému, že každý kreatívec musí vedieť komunikovať a predať sa. Online workshopy sú náročné aj v tom, že ich musia zvládnuť nielen deti, ale aj rodičia, ktorí im pomáhajú. 

Skvelý nápad! Ešte sme dostali instagramovú otázku od Lavish Design Furniture, či používaš vo svojich interiéroch vintage nábytok a či máš takýto kúsok aj doma?

Samozrejme, že používam. Už sme sa bavili o inšpiratívnych ľuďoch, ktorí ovplyvnili moje smerovanie dizajnu. K vintage mám teda veľký vzťah, hlavne k bauhausovskému a funkcionalistickému nábytku. Doma mám nábytok hlavne z ohýbaných trubiek. Bauhaus je pre mňa zatiaľ neprekonateľná topka. Tieto nábytky nielen super vyzerajú, ale aj dobre fungujú. 

Čím to je, že dobre fungujú?

Tí autori sa s ich nábytkami akoby milovali. Hovorí sa, že každý kreatívec sa musí so svojim dielom trošku pomilovať, aby výsledok bol presvedčivý a stál za to. Nábytok vtedy netvorili rýchlo, ani vo veľkých množstvách. Nerobili ho podľa mňa kvôli peniazom ani zisku. Tvorili ho preto, lebo ich to neuveriteľne bavilo a uspokojilo.

Michal, veľmi krásne si to zhrnul. Užívaj hory, na ktorých práve si. 

Vďaka. Odporúčam všetkým navštíviť Slovenský raj, v ktorom sa dá dnes stretnúť iba samých Slovákov. Slovenský raj žije aj bez ostatných návštevníkov a o to viac som si to tu užil. 

Autori – Martina Uhrinova, Milan Illés a hosť Michal Staško

Podcast: Play in new window | Download (Duration: 1:16:45 — 53.3MB) | Embed

Odoberať POVEDANÉ Google Podcasts | Spotify | RSS | More