Manželia Martina (MaH) a Martin Hreščákoví (MiH) tvoria dizajnérske duo štúdia triha. Pokračujú v rodinnej tradícii otca Jaroslava Hreščáka, ktorý bol úspešným produktovým dizajnérom v socializme. Zaoberajú sa produktovým dizajnom, interiérovým dizajnom a realizáciou interiérov na kľúč. Čoskoro uzrie svetlo sveta ich vlastná produktová značka. O ich práci, otcovej tvorbe a mnoho iného z dizajnérskeho života si prečítaš za odhadovaný čas 31 minút a 45 sekúnd. Text má 6 352 slov. Ak radšej počúvaš, zroluj úplne dole na podcast.
Nech sa páči. Každý váš feedback vie posunúť nás i podcast vpred. Všetkým dobrým nápadom a konštruktívnej kritike sme otvorení 🙂 Ďakujeme.
Tvoríte manželský pár, ste spolu 24/7. Ako dokážete relaxovať a kde čerpáte energiu? Neleziete si na nervy?
MaH: Iba v robote. 🙂
Máte to teda vyhradené, kedy sa hádate a kedy nehádate?
MaH: Viac menej asi áno.
MiH: Je to tak. Sem tam sa niečo vynorí z roboty, ale potlačili sme to.
MaH: Prvý rok bol ťažký. Ale naučili sme sa s tým bojovať.
MiH: Potlačili sme robotu o poschodie nižšie. Doslovne.
Vy máte ateliér o poschodie nižšie, hore bývate. Darí sa vám oddeliť súkromie od práce?
MaH: To veľmi nie. Tie životy sa nám normálne prelínajú. Hore si nosíme iba kreatívnu robotu.
MiH: Kreatívne veci, čo sa vynoria v rámci žitia, niečo človek niekde postrehne. Z pracovnej sféry je to iba tvorivá časť, ostatné ostáva dole.
Ako dlho sa poznáte?
MaH: 8 rokov, žijeme spolu 5.
Kedy ste začali spolu pracovať? Martin mal štúdio a Martina sa pridala?
MiH: Tak. Štúdio už fungovalo predtým. Potom tak naraz sa udial aj pracovný aj súkromný život.
Spoznali ste sa na nejakom projekte? Pamätáte si prvý spoločný projekt?
MiH: Mne vypadla kolegyňa, s ktorou som spolupracoval. A tak sa všetko zbehlo a hodilo sa vzájomne pobaviť aj pracovne. Na prvý spoločný si jasne nepamätám.
MaH: To bolo strašne dávno. Keď sme spolu každý deň, tak je to ešte dlhšie. 🙂
MiH: Nebol to tvorivý projekt. To bola taká dobrá skúška na začiatok.
Máte skúsenosti s klientami ako Martin hovorí, že úplne najhorší je ten s jasnou predstavou, čo chce. Donesie si vlastný výkres, v exceli vymaľovaný. Ako k nim pristupujete?
MaH: Ťažko.
MiH: V úvode si s klientmi vysvetlíme, kde sú ich predstavy a kde sú naše, ako prebieha spolupráca. Pri takomto charaktere klientov sa snažíme, aby sa naše cesty rozišli už na začiatku.
foto – Iva Štarman
Už ste odmietli zákazku?
MaH: Áno, aj sme vrátili zálohu.
MiH: Vrátili sme zálohu, lebo sme si nerozumeli a spolupráca by nebola prospešná ani pre jednu stranu a je vhodnejšie sa obrátiť sa niekoho iného. Záleží, o čo sa jednalo. Či klienti potrebujú spolupracovať s niekým, komu dajú priestor na tvorbu, alebo iba potrebujú zhmotniť svoju predstavu. Tak podľa toho sme ich nasmerovali. Alebo sme mali úplne odlišný vkus.
Musí si dizajnér s klientom sadnúť?
MaH: Asi áno. Chceme svoju tvorbu prezentovať, a klienta, ktorého robotu odprezentovať nemôžeme, nie je výhodný klient. Musíme si sadnúť v predstavách aj osobnostne.
MiH: Je to ideálny stav, keď si sadneme z jednej aj z druhej strany.
MaH: Vtedy to ide samo. Na projektoch sa nedejú chyby, normálne to funguje. Takže áno, je to za odmenu pre obe strany. Našim cieľom je dopracovať sa aj k výberu klientov. Jasné, že všetci klienti nebudú len dobrí, len k takým, čo chápu svoju aj našu predstavu.
Kde hľadáte inšpiráciu?
MaH: Všade možne.
MiH: Je to veľmi zoširoka a záleží, aj na čom konkrétnom.
Skúsim inak. Robíte interiéry aj produkty. Vaša tvorba vychádza z vašich skúseností, z predstavy, z niečoho, čo máte radi. V tvorbe sa posúvate. Čo vás ovplyvňuje?
MiH: Tvorivosť sa vyvíja, má svoj proces. Ako naberáme skúsenosti, menia sa trendy, spoznávame technológiu, materiály. V technológii sa veľa vecí mení. Čo sa voľakedy nedalo, dnes sa dá. Zhmotňovanie vecí z papiera je práve to zaujímavé, čo ma už v úvode vždy bavilo. Chodiť za zámočníkom a baviť sa o tom. Remeselník vysvetlí kopec iných vecí a dá ďalšie možnosti, ako sa môže nápad rozvinúť alebo ho celý zmeniť. Spraviť produkt úplne inak, lebo si o niektorých možnostiach nevedel, že existujú. Alebo zistíš, že je niečo ekonomickejšie, niečo sa dá spraviť rýchlejšie. Je to inšpirujúce, aby vznikli veci z iného pohľadu, s iným odrazom.
Dávaš teda možnosť ľuďom, ktorí s tým robia každý deň, aby ti poradili?
MiH: Nie, oni ti nepovedia, ako to máš robiť. Oni ťa iba oboznámia s niečím a ty s tou informáciou narábaš podľa potreby. To sú aj detaily, ktoré sa vnášajú do interiéru.
MaH: Snažíme sa veľa cestovať, vyberáme si také hotely aj miesta, kde si robíme prehľad. Všímame si veci okolo seba v každej krajine, kde sme.
MiH: Základ je, aby niečo, čo vidíme, vyvolalo emóciu a hľadám, čo za tým nápadom asi je. Vec, ktorá ťa oslovila, ťa nakopne a opätovne odrazí k novým veciam.
Čo vás posledne nakoplo?
MaH: Korona? 🙂 Tá je emotívna od začiatku.
Minule sme pozerali staré Bondovky s tými parádnymi interiérmi.
MaH: Aj v Colombovi sú parádne interiéry. A tiež v Poirot sú do detailov dotiahnuté veci. Takže áno, vo všetkom si všímame našu prácu. Tá inšpirácia prichádza, lebo sme zvedaví, čo sa deje okolo nás i vo svete.
MiH: U čalúnníka, u sústružníka. Všade.
Martin, tvoj otec bol známy československý dizajnér Jaroslav Hreščák. Aké to bolo vyrastať s dizajnérom?
MiH: Ako úplne malý chlapec som si neuvedomoval, čo sa deje v pracovni, kde bol pantograf, z ktorého sa sťahovali štósy papierov a vystierali sa v hale. Keď som bol starší, bolo to pre mňa zaujímavé. Okrem toho, že som videl, čo sa deje na papieri od základného skicovania, pri stoličkách napríklad kreslenie v mierke 1:1, otec nás aj bratmi brával som sebou. Nebolo to len o skicovaní, ale chodili aj do firiem, kde sa nábytok vyrábal. (pozn. Jaroslav Haščák tvoril dizajnérske duo s Viliamom Chlebom) Stretávali sa s remeselníkmi, ktorí im zhotovovali prototyp. Vyrábali si aj vlastné zmenšené modely. Priznám sa, že ma to bavilo. Začal som rozmýšľať, že tá premena je fascinujúca.
Nevedel som, že budem robiť nábytok a ostanem pri interiéroch. Pre mňa ako decko boli wow tenisky, tak som ich začal kresliť. Už na základke ma bavilo vymýšľať niečo nové, neskôr s tým súvisela ľudovka.
Bratia sa tiež venujú dizajnu?
MiH: Nie. Otec sa neskôr začal venovať interiérovému dizajnu. Po revolúcii neboli firmy, ktoré by interiéry realizovali. Existovali iba výrobné podniky, ktoré sa zameriavali na štátne zákazky. Neexistoval súkromný sektor ako teraz, že príde stolár, ktorý interiér vyrobí. Bolo to problematické.
Oco začal realizovať interiéry tak, že si technológiu objednal a zabezpečil sám. Dal dokopy skupinu stolárov, ktorí mu interiéry realizovali. V tej realizácii sa chytili moji bratia.
Poďme postupne. Kde sa za socializmu zamestnávali dizajnéri po skončení školy?
MiH: Boli výskumné ústavy. Myslím, že sa to volalo Výskumný ústav miestneho hospodárstva. Tam sa robil vývoj nábytku pre výrobné podniky. Boli dva výskumné ústavy. Na drevárskej škole v Spišskej mali dobre nastavenú štruktúru výučby, teda absolventi boli vhodní adepti. Vo výskumných ústavoch pracovali aj mnohí architekti.
Nepoznám presné pozadie, ale pravdepodobne sa stretli s nejakými architektmi, ktorým ukázali svoju robotu. Tí ich stiahli do bratislavského ústavu. Ako otec hovoril, tam bolo viacej roboty, lebo inak to bola zašivárňa.
Otec tvoril dizajnérske duo s Viliamom Chlebom. Keď išli na UMPRUM do Prahy, bratislavský ústav im ponúkol džob. Pre nich bolo veľmi atraktívne dostať sa do dizajnérskeho oddelenia priamo zo školy a pracovať pre podniky. Nemusel absolvovať ďalšiu cestu a mohol byť súčasťou toho celého od začiatku.
Pre Kodretu Myjava navrhli ikonické kreslá T 2403. Čo všetko ešte pre nich navrhli?
MiH: Kondreta vlastnila výrobný program na spracovanie trubiek. Vyrábali vojenské postele, ktoré sa vyvážali do Kuvajtu. Chceli však prísť s programom vhodným na náš trh a na základe toho vznikol celý trubkový program. Známe sú kreslá, stoličky a stolíky, ktoré im sekundujú.
Nie všetko sa však dostalo do sériovej výroby. Existujú svietidlá, stojanové aj stolové, čo vyzerajú super aj v dnešnej dobe. Boli to prototypy, ktoré vznikli aj z nedostatku produktov na dobré aranžovanie a doplnenie výstavnej kóje solitairmi. Nemali kam ísť nakúpiť dobré produkty, len čo videli v časopise. Niekedy čerpali inšpiráciu z obrázkov, niekedy zreplikovali, aby esteticky dotvorili výstavnú kóju.
výrobca Kodreta Myjava, foto zdroj Viliam Chlebo
Otec s Viliamom Chlebom navrhli pre svoj mobiliár výstavnú kóju v provokatívnej čiernej, kde jednotlivé produkty pekne nasvietili. Nielen nábytok bol ocenený, ale aj kója.
MiH: Áno, tá kója bola celá tmavá. Práve tam sa použili niektoré prototypy svietidiel. Myslím, že to bola práve Kodreta, ktorá nakopla ich kariéru v tých časoch. A potom sa im darilo vytvoriť dobré veci aj pre iné firmy.
Máte aj doma otcove dizajny?
MaH: Ee, nemáme.
MiH: Voľakedy sme mali zariadený prototypmi nielen celý rodičovský byt, ale aj u babky. Prototypmi, ktoré vznikli na výstavu a nedostali sa do sériovej výroby. Mali sme také unikáty ako dubovú skriňu s veľkými posuvnými dverami. Niečo, čo je dnes bežné. S tými preriešenými detailmi by uspela aj teraz.
80. roky 20.st.
Zvykol otec aj doma majstrovať, ak nemal k dispozícii remeselníkov?
MiH: V našej bytovke bolo pár susedov nadšencov, ktorí urobili dielničku aj so sústruhom v dolných spoločných priestoroch. Aj lakovňu sme mali. Teda sa tam dali povyrábať pomerne kvalitné detaily. Ale nič veľké.
Napriek tomu, že nefungoval v socializme súkromný sektor, mohol otec pracovať aj na iných zákazkách interiérov alebo produktov mimo výskumného ústavu?
MiH: Interiéry skôr. Na voľnej nohe mohli pôsobiť cez Výtvarný fond. Výtvarný fond im udelil povolenie, že môžu podnikať, mať živnosť. Týmto spôsobom mohli nezávisle tvoriť mimo výskumného ústavu a podieľať sa na projektoch, ktoré zastrešovali oni sami. Viem, že robili nejaký hotel, interiér v Moskve, aj iné v rámci Česka a Slovenska. Nezachovalo sa toho príliš. Existoval tam teda takýto priestor, kde sa dalo tvoriť.
Kto všetko tvoril verejné interiéry za socializmu? Boli to iba architekti z pozemných stavieb, neviem. Ako to fungovalo?
MaH: V knihe Diskuse (pozn. Diskuse – autori Iva Knobloch – Jiří Pelcl, publikácia SCD) sú super zhrnutí architekti, ako tvorili v tej dobe. Interiéry robili architekti aj dizajnéri. Ale dizajnérov nebolo veľa.
MiH: Dizajnéri nerobili veľa interiérov. Iba to, čo si v rámci fondu mohli privyrobiť. Ich priorita bola tvoriť vo výskumnom ústave. To im tiež pomohlo dostať sa aj k takýmto projektom. Väčšinu interiérov tvorili architekti, ktorí využívali ich prvky, ktoré vytvorili.
80. roky 20.st.
Keď sa navrhol nový produkt vo výskumnom ústave, ako prebiehal jeho marketing, teda okrem výstav?
MiH: Je zaujímavé, ako sa im podarilo uspieť. Domy nábytku a časopisy boli pre ľudí jediné zdroje, kde mohli prísť do styku s dizajnom a nábytkom. Vychádzali časopisy Bydlení, Domov, kde sa objavovali články, sem tam aj reklama. V domoch nábytku si ich ľudia mohli vyskúšať v reále. Inak, v tej dobe som nenakupoval nábytok, vôbec nemám šajnu 🙂
Skôr by som zhrnul, že v tej dobe fungovalo niečo, čo dnes nefunguje. Síce sa to volalo výskumný ústav, ale sa tam tvorilo, pracovali na zadaniach od výrobcov a šili im dizajn na mieru. Aj v dnešnej dobe by sme sa, predpokladám, chceli k tomu dopracovať. Aby dizajn produktov nevznikal tak, že si ho vymýšľajú ľudia, ktorí sa mu nevenujú profesionálne. Aby nevznikali produkty len na základe pocitov, čo by bolo jednoduché vyrobiť, ekonomické, čo si sami podľa svojho vkusu myslia, že sa páči aj nám ostatným.
Mnoho dizajnérov má pocit, že navrhli perfektný produkt, ale nevedia nájsť firmu, ktorá im ho vyprototypuje. A keď sa tak aj stane a produkt sa vyvinie, nastáva druhý problém a to je predaj samotného produktu. Jedna vec je nadizajnovať a vyrobiť a druhá predaj.
Martina hovorí, že prístup dizajnéra môže byť dvojaký. Buď dizajnér vytvára vlastné produkty bez ohľadu na to, či pozná trh, čo dokáže absorbovať, po čom je dopyt. Má proste skvelý nápad, ktorý sa mu v hlave dlhodobo rodil a snaží sa uspieť s vlastným produktom. Alebo dizajnér ako Michal Staško, ktorý je veľmi úspešný, nevymýšľa úplne vlastné produkty. Skôr sa pozerá na existujúce firmy, ktoré už majú svoje produkty a snaží sa im pomôcť a niečo vylepšiť. To je veľmi zaujímavá cesta. Keď sa produktu chytí dizajnér, zvyčajne ho nepokazí, ale posunie dopredu.
Kedysi dávno sme sa snažili spraviť aj my nejaké dizajny, vytvoriť kolekciu nábytkov. Prešli sme si tým. Trh na Slovensku je veľmi malý a pokiaľ chce niekto preraziť s vlastným produktom, jednoznačne treba trh hľadať zoširoka, v zahraničí.
Ale zdá sa mi, že je zanedbaná služba ponúkať svoje znalosti a expertízu v dizajne pre ďalšie firmy. Keby som bol dizajnér, na toto by som sa sústredil.
MiH: Tá Michalova cesta je podobná tomu, čo sa dialo v socializme. Oni šili dizajny priamo firmám, podľa toho, aké mali možnosti a portfólio. Nemohli im ponúknuť niečo, čo sa vymyká ich portfóliu a technologickému zázemiu. Firmu treba poznať a vytvoriť pre nich produkt, ktorý je zaujímavý dizajnom aj ekonomicky, a aby všetko fungovalo.
Druhá cesta je vytvoriť dizajn do šuflíku, ktorý hľadá ešte aj technologickú možnosť. Nie je to úplne ideálna cesta. Neviem, kto to bude vyrábať. Aby to mohlo celé fungovať, treba vyhľadávať firmu, stretnúť sa s ňou a naozaj ju spoznať. A potom prísť s niečím. To celé ho posunie ďalej a tak to funguje aj vo svete. Šijú sa veci na mieru. Sem tam sa môže experimentovať, ale to už sme v iných sférach a pri iných firmách, ktoré si môžu dovoliť hľadať nové riešenia.
Robíte aj produktový dizajn.
MiH: Robíme produktový dizajn a vznikli solitairy, ktoré využívame v našich projektoch, čiže v malej sérii. Momentálne robíme na svojej produktovej značke…
MaH: …ktorá, o chvíľu uzrie svetlo sveta 🙂
MiH: Sú tam veci, ktoré sa vyvinuli z potreby. Musím povedať, že nám pomáha, že robíme aj interiérový dizajn. Keď niekto robí iba produktový, nemá kontakt s koncovým klientom, pre ktorého to robí. Lebo koncový klient je aj architekt, aj interiérový dizajnér, aj spotrebiteľ, ktorý bude produkt užívať. Pri interiérovom dizajne máš väzby, osádaš svoje konkrétne solitairy do života a prezentuješ ich. Toto produktovému dizajnérovi chýba.
My si skúšame naše veci pred klientmi, vnímame, keď s nimi komunikujeme, ako nato reagujú. Toto je super cesta. Ukázať klientovi vlastný dizajn. Aj keď zostane len vo forme vízie alebo náčrtu, ak sa klient chytá, je to pre nás postrčenie venovať sa tomu ďalej.
Spomínali ste vašu novú značku. Aké to budú produkty a pre koho budú určené?
MiH: Sú to malinké solitairy, ktoré dopĺňajú interiér, príručné stolíky. Taký punc, ktorý len položím. Solitaire, ktorý má na seba aj zapôsobiť. Vec, ktorá má nápad, vtip a zároveň slúži na tradičné veci.
MaH: Produkty, ktoré nám v interiéri chýbajú a hľadáme ich.
MiH: Produktov je dosť, ale problém je, že sa objavilo všade veľa čínskych vecí. Akože aj Jysk spraví dobrý solitaire, niekedy som sám prekvapený. Teraz nedávno som odtiaľ prišiel a doniesol som pekný stolík za 45 EUR. A to je presne to, asi spolupracujú s nejakým dizajnérom. Dajú si na tom záležať, že urobia dobrý produkt. To súvisí s tým, čo sme sa bavili o produktovom dizajne. Sú to však veci na ekonomickejšie projekty.
Keď chceme niečo vizuálne výraznejšie a kvalitatívne lepšie, produkty vyrábajú renomované firmy, kde sa ceny šplhajú vyššie. Tam bol ten impulz, nájsť stred a mať niečo lokálne. Mať niečo pekné do interiéru.
Aký bol proces výberu portfólia produktov vašej značky?
MaH: Robili sme si dom. Veci, ktoré sa nám strašne páčili, boli pre nás ekonomicky nedostupné. Asi tak, ako pre väčšinu ľudí Slovenska. Tie krásne veci sú drahé. A keď to robíme, prečo si nevymyslieť niečo domov. Čiže chýbal nám stôl, ktorý bol v inej cenovej sfére, tak sme si ho proste urobili. A nabalovalo sa to ďalej.
MiH: Keďže to robíme aj pre druhých, museli sme zvažovať, aby sa dal produkt zobrať so sebou, jednoducho kúpiť a transportovať. Pridané služby k výrobe sú náročnejšie. Vyžadujú si väčšie objemy, manažment produkcie a výrobné kapacity. Chceli sme skutočne robiť malé veci, ktoré sme mali potrebu mať vo svojich projektoch a tak ich ľahšie posúvať medzi ostatných ľudí. Tam vznikol úvod toho, o aké typy produkty sa bude jednať.
Ako dlho trvalo myšlienku pretaviť do reality? Od skice, cez zhodnotenie, kto bude vaše produkty vyrábať a kde sa budú predávať.
MaH: Výrobu máme zvládnutú, lebo Martinovi bratia robia nábytkovú výrobu.
MiH: Odkedy otec tvoril, svet sa zmenil. Existuje veľa firiem pri atypickom nábytku, ktoré sa špecializujú len na polotovary. Keď vytvorím produkt, ktorý sa skladá z nejakých súčiastok, od začiatku dbám na to, aby dodávateľov bolo čo najmenej, ktorí vedia obsiahnuť čo najviac toho, čo potrebujem. Nie je to klasická výroba, že musím doniesť výkres, nechám ho tu a budem čakať, že z druhých dverí mi vyjde hotový produkt. Dnes sa to dá všetko vyriešiť, rozposlať kuriérom, ktorý vyloží komponenty presne podľa projektu. Zložíme to do regálu, potom poskladáme a pošleme.
MaH: Mali sme tiež šťastie na nadšencov od výroby.
MiH: To je tá druhá fáza. Keď začneme s niekým komunikovať, pošleme mu vizuál a vysvetlíme, ktorú súčiastku z toho zastreší. A on sa teší, že sa môže stať súčasťou niečoho zaujímavejšieho a kreatívneho. Vždy sa nájde nejaký nadšenec na druhej strane.
MaH: Áno, všetkých to nakoniec nadchne. Jednoducho, nie sú u nás na to naučení. Naše produkty boli pre nich popri ich rutinnej sériovej výrobe taká šmakotka, za odmenu.
MiH: Sami sa účastníme toho procesu a vyskladávame subdodávateľov. A trvá to dlho. 🙂 Keďže sa odvtedy zmenila doba, aj dodávatelia museli dozrieť nielen na online komunikáciu. Firmy dnes majú svojich konštruktérov, technológie a dá sa nimi dohodnúť aj na menších sériách. Kuriér donesie súčiastky o dva týždne a skladáme si svoje veci.
Rád by som odkázal aj ostatným dizajnérom, že existujú cesty. Nemusíte len klopať na dvere, že tu chcem vyrobiť svoj produkt. Cesty sa vždy dajú nájsť, len je to náročné.
MaH: Potom vám poviem, koľko sme toho predali. 🙂
Už máte zdroje, cez koho budete produkty predávať?
MaH: Áno. Martin chcel vždy robiť produktový dizajn.
MiH: Hlavne do vlastných a pridružených projektov.
MaH: Mali sme teraz viac možností používať naše produkty v interiéroch, ktoré sme robili. V poslednej dobe sa nám to takto darilo viac predať.
MiH: Na prvé veci sme mali dobrý ohlas, keď sme napríklad ukázali klientom, kde chceme použiť náš príručný stolík. Ten môže byť totiž kdekoľvek, môže sa nosiť po celom byte, v spálni, v obývačke, v kúpeľni, v detskej ako taburet. To bol impulz, ktorý nám dával zmysel, že sú klienti, ktorých naše produkty oslovujú.
Teraz sme vo fáze, že platíme stále faktúry, ale nič nechodí nám. 🙂
Predpokladám, že vaši klienti budú hlavne tí, ktorí si plánujú zariadiť dom, čiže produkty do privátnych interiérov.
MaH: Áno. Zatiaľ.
MiH: Naše produkty sú vhodné ako do privátnych tak do komerčných interiérov. Sú univerzálne.
Do komerčných priestorov sa častokrát vyžaduje certifikácia produktov, ktoré musia spĺňať rôzne požiadavky ako bezpečnostné a iné. Máte vyriešenú aj túto časť vášho projektu?
MiH: Súčasťou certifikátu budú dodávatelia, ktorí robia komponenty. Oni majú certifikáty na svoje výrobky alebo materiály. Momentálne si neviem predstaviť ísť cestou testovania výrobku, to je ďalšia investícia. Pri tomto type produktov, o ktorých sa bavíme, to nie je potrebné.
Myslím, že je to potrebné pre produkty, ktoré sa vyrábajú sériovo, asi nad 100 kusov. Pokiaľ je to pod 100 kusov alebo klient je súkromný, certifikačný proces nie je potrebný.
MiH: Ako sa veci budú nabalovať, samé sa to podľa mňa vypýta.
MaH: Rozmýšľam nad tými certifikátmi. Veľa produktov nám prešlo rukami a to nemohlo ísť okolo žiadneho certifikátu.
Áno, chápem. Len v komerčnom priestore sa s tým nedá príliš pracovať.
MiH: V komerčných sa musia dokladovať certifikáty o materiáloch, to im stačí. Na každú kolaudáciu sme si vždy vyžiadali certifikáty. To sedí, áno.
Pri veľkej sériovej výrobe sú takéto parametre potrebné, veľká sériová výroba je v našom prípade a v tejto podobe ešte predčasná. 🙂
Keď sme už pri tých dizajnoch, sú potrebné ochranné známky? Myslím ochranu priemyselného vzoru.
MiH: Viem, že sa to riešilo na produktoch, ktoré navrhol otec. Veľmi dávno mi povedal, že musím byť aj bystrý, čo chcem na tom produkte ochrániť. Dôležité je vedieť, čo je podstatné na dizajne ochrániť. Kameňom úrazu je nesprávna voľba. Ja si myslím, že keď je nápad dobrý a silný, môže osloviť a má zmysel ho chrániť.
Keď som sa tým dávnejšie zaoberal, nie som však zbehlý v problematike, ale autorské právo je regulované v rámci celej EÚ. Akýkoľvek produkt, pod ktorý sa dizajnér podpíše, je v rámci našej legislatívy jeden rok chránený pred tým, aby ho niekto skopíroval. Rok sa počíta od zverejnenia dizajnu. Do vtedy ho nie je potrebné zaregistrovať a ak ho niekto skopíruje, je možné sa preukázať dátumom zverejnenia v publikácii, na výstave a podobne. Týmto spôsobom je dizajn rok chránený a dizajnér môže kópiu napadnúť. Po uplynutí ročnej lehoty môže hocikto prísť, prevziať dizajn, zmeniť farbu a vyhlásiť ho za svoj produkt.
Pri tejto téme vidím súvis s Martinovým otcom. Kto je majiteľom licencií otcových produktov?
MiH: Ostalo to vo firmách, pre ktoré produkty vytvoril. Po revolúcii otec urobil pár produktov pre súkromné firmy. Dohadovali sa na tantiemoch, ale bolo to podnikanie v deväťdesiatych rokoch. 🙂 Otcove veci, čo sú na internete, sú originály.
Vyrába ešte Kodreta produkty, ktoré otec vytvoril s Chlebom?
MiH: Priznám sa, že neviem. Kodreta sa rozdelila na rôzne odnože a niekto ešte niečo vyrába. Nemáme na to dosah, ani sme to nehľadali a nikdy neriešili.
Akurát viem od bývalého otcovho kolegu, že všetky ikonické dizajny, čo vytvorili, sa nachádzajú popri iných svetových dizajnových produktoch v jednom múzeu v Čechách. Je to príjemné, že si Česi odložili a archivovali úspešné produkty, ktoré patria do tej doby. Verejnosť k nim má prístup a môže ich vidieť naživo.
Aj my tu máme Múzeum dizajnu.
MaH: Moc sa o nich nevie.
MiH: U nás sa na nich akoby zabudlo. V Čechách sú neoddeliteľnou súčasťou dizajnu 80-tych rokov. Všetky publikácie, ktoré o nich vyšli sú tiež v češtine. Na Slovensku v múzeu sa nenachádza nič z tejto doby. U nás sa zaznamenáva hlavne od 90-tych rokov.
V Slovenskom centre dizajnu sme robili dizajnérsky tábor a navštívili sme s deťmi aj Múzeum dizajnu. To známe kreslo tam určite majú, len vtedy sme nepoznali autora dizajnu.
MiH: Áno, určite sa tam niečo nájde. S kreslami a stoličkami sa stretávame kade-tade.
V rôznych štátnych inštitúciách, nemocniciach,…
MaH: Tie kreslá boli aj na interiéri na Architektúre. Obľúbené sú stále na mestských úradoch.
MiH: U nás vlastne nemusia byť v múzeu, lebo u nás sú aj dnes hocikde. 🙂 Aj u zubára v Rači je originál kožené kreslo.
V inštitúciách majú kreslá ešte v pôvodných látkach.
MiH: Áno, zväčša sú to originály. Nové sa začali šiť z tenkej koženky, aká vtedy nebola a sú trochu inak ušité. Rozdiel je vidno hlavne na materiáli. Inak pomenili iba detaily. V originálnych hrubých látkach sa kreslá už ďalej nevyrábali.
Čo považujete za svoj srdcový produktový dizajn?
MaH: Ja produktový dizajn nerobím, ja ho iba inšpirujem. 🙂
MiH: Momentálne sú to príručné stolíky, na ktorých práve pracujem. Ale vízia a tiež výzva je stolička. Po tom všetkom, čo vzniklo, som sa do štádia reálneho sedenia ešte nedostal. Vytvoriť pohodlnú stoličku.
Stolička je náročný produkt a preto je to taká výzva. Existuje však stolička, čo mi ostane v hlave. Vyskúšal som ju na výstave v Miláne aj rôzne a vôbec nie je pohodlná. Je taká, že mi to vôbec nevadí.
V Kodrete sme boli naposledy pred 10 rokmi a zaoberali sa výrobou drôtených systémov do obchodných domov. Neplánujete s nimi nadviazať spoluprácu?
MiH: Jedna z vecí, prečo sme začali uvažovať o vlastnej značke, bolo mať v portfóliu niečo naše, čo funguje. Otvorili sme si širšie možnosti, ktoré neboli vytvorené výrobcom. Chcem raz prísť k výrobcovi, ukázať mu hotový produkt, porozprávať ako vznikal. Spoznať, čomu sa venuje a ponúknuť sa. Prvým krokom bude ale naša značka.
Kde zháňate dodávateľov a výrobcov?
MiH: Kontaktujeme iba subdodávateľské firmy, nie tie, ktoré výrobky vyrábajú. Cestu komunikácie s výrobcom sme ešte neriešili.
Mám koncept a riešim možnosti, ako ďalej. Či má zmysel pokračovať alebo myšlienku zavrhnem alebo sa dozviem od subdodávateľa nové informácie, ktoré ďalej využijem v projekte.
Všetkých subdodávateľov musím obtelefonovať, rozposlať vizuály a zistiť, aké sú ich možnosti. Niekedy sa stane, že sa celý nápad zmetie zo stola. Výrobné možnosti môžu byť tak náročné, že sa produkt stane nepredajným kvôli astronomickej sume. Sú solitairy, ktoré sú viac umeleckými objektami s astronomickými sumami, ale oni hrajú na inú nôtu. Klasický dizajn má byť funkčný predmet s nápadom, ktorý sa dá kvalitne a ekonomicky vyrobiť a ľudia si ho môžu dovoliť.
Čo máte najradšej a čo najviac neznášate v celom procese tvorby interiéru?
MaH: Najradšej mám prvé nápady, keď sa rodia a škrtajú. Tá kreatívna časť je z toho tá najlepšia. A keď nám klient ocení prácu. Hrozné je, keď príde klient po tom, ako na projekte robíme noci, dni a on za dve minúty pokrčí výkresy a odhodí ich. To je normálne do plaču.
Rozumiem. A čo skutočne nerobíš rada?
MaH: Vybavovať veci s robotníkmi, ktorí nerobia pre nás. Baviť sa s nimi je pre mňa strašné. Komunikácia s robotníkmi, ktorí pre nás pracujú na dennej báze, je normálna. Všetky interiéry aj sami realizujeme. Občas sa ale stane, že si klient donesie vlastnú firmu a je to strašné. Ťažko sa mi s nimi komunikuje s mojou bábikovskou tvárou bez jedinej vrásky. Tieto situácie väčšinou potom vybavuje Martin.
Mám pocit, že viaceré ženy toto hovoria. Myslím však, že je to o prístupe. Ja s tým problém nemám, zvolím robotnícky žargón a rozprávam sa s nimi.
MaH: Mňa toto už nebaví. Mne sa nechce stále s niekým dohadovať a vysvetľovať, ako to chcem, a on ma presviedča o opaku. Nie, jeho robota je to proste urobiť. Nedeje sa to však často.
Ale čo neznášam…úplne nemusím robiť kuchyne. 🙂
Pracovne to máme podelené. Martin je do nábytku úplne zažratý, detaily dotiahne lepšie ako ja. Ja sa na to pozerám viac z architektonickej stránky, hľadím na interiér viac zvonka a viac funkčne. Martin vie veci dotiahnuť do úplného vyšperkovania.
MiH: Do toho, koľko je rozpočet.
MaH: Áno. Rozpočet je môj druhý problém. Toto by bolo krásne, toto nádherné, ale nemáme na to rozpočet.
Čo ste študovali?
MaH: Ja som študovala architektúru a dva roky som mala interiér. Som vyštudovaná architektka.
MiH: U mňa to začalo v Spišskej Novej Vsi na drevárskej priemyslovke. Tam, kde aj otec chodil. Na škole je výtvarný odbor Konštrukcia – tvorba nábytku a interiérov, čiže dizajnér interiéru a nábytku. V poslednom ročník som zostal pomýlený a hlásil som sa na Grafický dizajn na VŠVU. Bol to veľký omyl. Stratil som sa v ploche, chýbal mi priestor. Na škole som odpracoval civilku.
Medzitým ma oco vtiahol do jeho sveta. Mohol som s ním kresliť jeho veci a byť priamo pri realizácii. Tak som si prihlášku na Dizajn už nepodal a išiel som rovno do terénu.
Takže dlho-dlhoročná prax.
MiH: Áno. Ostatní spolužiaci pokračovali na architektúre, ja som zatiaľ zbieral skúsenosti v teréne. A potom sme sa stretli a zrekapitulovali si, čo sa dialo na škole a čo na stavbách.
MaH: Je to veľmi zaujímavé. Máme rôzne pohľady napriek tomu, že robíme to isté. Nás asi upratala škola a Martin si smer našiel sám.
MiH: Naše pohľady formovalo iné prostredie. Všetko má svoje plusy a mínusy. Trošku cítim, že v niektorých veciach mi škola chýba. Ja som bol v teréne a robil na reálnych projektoch. Niekto sa k projektom dopracoval neskôr, už so vzdelaním, ktoré dokáže ovplyvniť a inak hľadieť na projekt. Musím skonštatovať, že je to fajn spojenie, s tým skorým kontaktom s realitou, možnosťou byť obrúsený prostredím.
Už na začiatku s nami klienti radi realizovali interiéry, lebo sme sa dokázali dopracovať k návrhu, ktorý bol zrealizovateľný a v stanovenom rozpočte. Nevytvorilo sa niečo, čo by presiahlo dimenzie a my by sme zistili, že výsledok je úplne iný, lebo sme sa nezmestili do rozpočtu. A my sme chceli realizovať. Preto sa dnes klienti vracajú, lebo chcú dostať interiér na kľúč.
MaH: A čo neznášaš?
MiH: Keď mi roztrhajú výkres.
MaH: To už som povedala. 🙂 Skutočne, Martinovi je vtedy do plaču.
MiH: Už s tým viem trošku fungovať.
MaH: Keď sme začali spolu robiť, chvíľu trvalo, kým sme si na seba zvykli. Ani jeden nie sme utiahnutý typ, bolo to celkom zaujímavé. Nechápem, že sme to ustáli. Vtedy sme mali viac rozdelených klientov, s niektorými som dokázala komunikovať ja, s inými Martin. Už sme cez to preplávali. Aj klienti sa obrúsili.
MiH: Život prospieva na každej strane každému.
Martina vychádza z architektonického a Martin z dizajnérskeho prostredia. Vnímate rozdiel medzi vašimi prístupmi k tvorbe interiéru?
MaH: Teraz už nie. Obrúsili sa nám egá a nepotrebujeme medzi sebou bojovať.
MiH: Úvod všetkého začne v interiéri dispozíciou.
Koho doména je dispozícia?
MaH: Nemáme to takto podelené. Spolu si k tomu sadneme a každý do toho niečo zo svojho pohľadu vsúva. Častokrát sa stretneme úplne na rovnako.
MiH: Ladíme to spolu.
MaH: Nemá každý dva projekty a nezbúchavame ich potom dokopy. Od začiatku na to ideme spolu.
MiH: Ale väčšia časť pôdorysov začne na tvojom stole.
MaH: To áno.
MiH: Potom prídem na konzultáciu, či nevytrieskame z toho priestoru prakticky a vizuálne viacej.
MaH: Je pravda, že ja som v niektorých veciach väčšia konzerva. Martin sa vie viac opustiť.
MiH: Hej, mám rád wow efekt. Páči sa mi, keď prídem do priestoru a cítim z neho, že ma ohúri.
MaH: Snažíme sa to skombinovať. Ale asi 80% čistej dispozície je na mne. A potom mu posielam tú kuchyňu 🙂
Keď ste si obrusovali hrany, kde ste cítili najväčší konflikt v tvorbe interiéroch? Kde ste sa zvykli zaseknúť?
MiH: Nie je to nič univerzálne.
MaH: Rozpočet. Snažím sa zachovať efektivitu pre obe strany, pre klienta aj pre nás. Tam som obrusoval konflikt, keď sme nemohli v projekte niečo urobiť, lebo by nám neostalo v rozpočte na niečo iné. Aj seba sám, že toto mi neprejde, to mi musí byť jasné.
Čo je pre vás dobrý interiér?
MaH: Dobrý interiér je pre nás taký, ktorý má wow efekt, aj čo sa týka materiálov, prevedenia, funkčnosti. Neviem, to je strašne ťažká otázka.
MiH: Dispozícia musí byť.
MaH: Dispozícia je základ. A nie tá klasická. Boli sme v Španielsku. Ich dispozície sú úchvatné, cez jednotlivé priestory sa prechádza do ďalšieho priestoru. Priestory tvoria symbiózu a je to proste celok. U nás je to chodba, spálňa, kúpeľňa. Dobrý interiér je taký, ktorý je celistvý a stierajú sa ňom funkcie jednotlivých priestorov.
MiH: Dobrý interiér má dobrú dispozíciu, nie tradičnú. Spĺňa všetko, čo je potrebné na fungovanie a pritom je stále zachovaný nápad, ten wow efekt. Vstúpim do priestoru a je tam predsieň. Ale nevnímam ju ako klasickú predsieň. Je súčasťou priestoru a všetky potreby v byte fungujú, aj keď rozloženie je neštandardné. Keď je štandardné, tak ho niekedy rozbijeme, aby bolo neštandardné.
MaH: Druhá vec je, že postupne sa odkrývajú detaily. Nie je to strohá vec. Až keď som v priestore, tak si jednotlivo všímam, kde všade je dobrotka, kde sa na tom človek vyhral. Vo vile Tugendhat si človek uletí aj na vypínači. To je dobrý interiér.
MiH: Áno, sú to dotiahnuté veci.
Mali klientov, ktorí sú nadšenci pre dizajn. Boli vo vile Tugendhat a napriek tomu, že sa im veľmi páčila, zdala sa im chladná na život.
MaH: Interiér nie je univerzálny.
MiH: Vilu Tugendhat beriem ako umelecké dielo. Je to výkladné dielo tej doby a ukazuje, kde sme sa vedeli dostať. Dobrý interiér je útulný. Aj moderný interiér, ktorý má moderné prvky danej doby, sa dá spraviť tak, že by som v ňom chcel žiť. Aj bežný človek.
Veľakrát nechcú ľudia moderný interiér, lebo je im to také strohé a chladné. Ale moderný interiér tak v dnešnej dobe nevyzerá.
MaH: Keď sme sa čerstvo nasťahovali, navštívil nás klient. A bol veľmi prekvapený, ako útulne to u nás vyzerá.
Aký je rozdiel medzi architektonickým a dizajnérskym interiérom?
MiH: Keď interiér robí interiérový dizajnér alebo je do toho zainteresovaný dizajn, tak je viac dotiahnutý a obývateľný. A zároveň nechýba pocit útulnosti. Je viac so sebou previazaný. Tam, kde končí architektúra, začne dizajn.
A kde končí architektúra? Kde je tá hranica?
MiH: Keď spravíš projekt na dom, tak tvaroslovie toho domu vnesieš do interiéru. Interiér však nemôže byť silný a prerážať dom ako celok. Urobíš super dispozície, natiahneš objemy, ktoré majú svoju funkciu, ale nerozvíjaš ďalej. Dom má byť najsilnejší, ako ten celok prepojenia domu s interiérom.
MaH: Dom akoby skončil len pri objeme a nejde viac do hĺbky. Je to na dlhú debatu.
MiH: A keď ideš viac do hĺbky a priestor začneš pretvárať a prepájať, stáva sa z neho viac stráviteľný pre koncových klientov.
Veľa domov, ktoré pozerám aj na internete, nie sú z vnútra dotiahnuté. Architekt dorieši všetko, aby fungovalo. Je tam kuchyňa, šatníky, vstavané veci a potom to už nechá na samotného majiteľa. Architekt už nedorieši všetky detaily, nevyberie stoličky, svietidlo, že kde ešte urobíme atmosféru so svetlom. Keď rieši celú stavbu, už tá kapacita nie je, aby sa doriešovali detaily.
MaH: Malo by to byť rozdelené. Interiéry by mali robiť ľudia, čo sa im venujú a takisto architektúru.
MiH: Ak sa ale architekt špecializuje na interiér, tam sa stierajú rozdiely.
MaH: Zaujímalo by ma, či bežný človek vie rozoznať interiér, ktorý robil interiérový dizajnér a ten, ktorý robil architekt, čo sa venuje stavbám. My to vidíme.
Myslím, že nie. Je to o vkuse, čo sa mu páči a čo nie. Architektonické interiéry sú jasne rozpoznateľné. Nehovorím, že sú zlé, mnohé sú výborné. Je však vidieť iný prístup.
MaH: Tiež som sa musela naučiť väčšej otvorenosti a neskončiť stále pri betóne a niečom strohom. A pritom, betón by som dala všade. 🙂 Veľmi rýchlo by sme sa zabrzdili.
MiH: Nemôžeme ostať pri bielej, betóne a dube, z toho veľa neuvarím. 🙂 Uvarím z toho dobrú vec, ale bude stále niečo postrádať.
MaH: Počuli sme raz peknú vec, že klientov treba vzdelávať. Architekti sa mnohokrát snažia v interiéroch preraziť len to svoje a neberú ohľad na klienta. Samozrejme, že aj my sa snažíme pretlačiť veci, ktoré si myslíme, že sú dobré, ale berieme do veľkej úvahy osobnosť klienta. Keď sa po rokoch stretnem s klientom a povie mi, že sa mu doma stále brutál dobre žije, tak je to pre mňa odmena.
Vracajú sa ku vám klienti?
MaH: Áno, máme veľa klientov, ktorí sa ku nám vracajú a robíme pre nich nové veci.
Na čom teraz pracujete?
MaH: Robíme vilu…
MiH: Tá vila je super spolupráca. Architekt nás, čo sa venujeme interiérom, odporučil klientom. Dom je architektonicky super vyriešený. Architekt však chcel, aby bol super dotiahnutý aj interiér.
MaH: Videl našu robotu na jednom domu a páčilo sa mu, ako bol dotiahnutý. Napriek tomu sme sa nikdy nestretli.
Kto je ten architekt?
MaH: Architekt Pokorný.
MiH: Je to architekt, ktorý naozaj robí stavby. Videl nezávisle našu robotu a skutočne si ceníme, že nás bude odporúčať.
Výborné.
MiH: Momentálne je to jeden z najzaujímavejších projektov, ktoré riešime.
MaH: Zobudili sa nám aj spiace projekty, lebo novostavby majú celkom dlhú realizáciu, že namiesto roku až tri.
Aký je vplyv covidu na to, čo robíte?
MiH: Zatiaľ nás to nejako výrazne nezasiahlo. Ale myslím si, že naše odvetvie má istý dobeh a prejaví sa to až o rok.
MaH: Najviac to zasiahlo ľudí, čo robia pre gastro. Rezidenčné projekty naďalej fungujú. Ľudia boli dlhšie doma a tak si viac všímali, že čo všetko sa im nepáči a na čo všetko majú čas. Uvedomili si, že to treba rýchlo urobiť, veď dovolenka už nebude. Ľudia pochopili, že veci nejak musia ísť ďalej, že to pominie. Oddychovali sme iba týždeň.
Bude to mať dopad neskôr?
MiH: To je ťažko povedať, ale ak to zasiahne stavebníctvo, tak to máme aj my. V globále to určite vplyv bude mať, ale neviem, aký veľký.
MaH: Ak to bude mať vplyv na bankovníctvo, tak to zasiahne aj interéry. Je to prepojené.
A čo prístup k práci? Osobné stretávanie sa s klientom, veľa vecí sa dá vybaviť cez videochat či nekupovať materiály napríklad z Thajska, Kanady?
MaH: Covid by mohol mať aj pozitívny vplyv. Človek v tejto situácii zistí, čo všetko sa tu dá kúpiť, lebo stoličky išli z Talianska 3 mesiace.
MiH: Chcel by som, aby to malo vplyv na podmienky vzniku pre firmy alebo dizajnérov s konceptom, aký máme aj my. Veď načo dovážať veci, ak sa dajú vyrobiť aj lokálne. Všetci už vnímame dizajn, máme k nemu prístup. Vplyv na vôľu ľudí kupovať lokálne a uprednostniť pred dovážaným tovarom.
Takže dávate šancu filozofii lokálnosti?
MiH: Určite sa chceme tejto témy držať.
MaH: Je to aj o pochopení tej vnútornej hodnoty, že presne človek vie, odkiaľ to prichádza, kde to bolo vyrobené. Taký ten zdravý lokálpatriotizmus. To by bola príjemná zmena, ktorá by mohla vzniknúť.
Zdá sa, že architekti aj dizajnéri tému lokálnosti chápu správne, ale čo ľudia? Nevnímate to ako riziko? Ako chcete nájsť zákazníkov na vaše výrobky?
MiH: Bez ohľadu na riziko, ja chcem, aby to bolo tu a chcem ľudí prebúdzať a vysvetľovať im prečo. Ale nie iba tým, že im to budem hovoriť, chcem im aj ukázať a povedať, ako to vzniklo. Kto produkt vyrobil alebo koľkí vyrábali súčiastky či polotovary. To sú príjemné veci.
Máte už vymyslenú stratégiu, ako prezentovať alebo akú platformu využiť? Máme tu výstavy nábytku v Bratislave aj v Nitre…
MaH: Tá Nitra sa zdá byť v povedomí veľa ľudom. Sú na to naučení.
MiH: Potom je online svet. Je dôležité, aby sme ponúkali k produktom aj 3D modely. Bez tejto možnosti je to handicap, ktoré majú mnohé firmy. Ľudia totiž chcú to, čo vidia a rozhodujú sa podľa toho. Bez modelu sa produkty do vizualizácie dostanú len ťažko a chceme dať architektom a dizajnérom túto možnosť.
Plánujete aj showroom?
MiH: Popri online plánujeme partnerské kamenné prevádzky, to musí byť.
MaH: Máme parádny sklenený ateliér, takže dá sa vyskúšať aj u nás, ak by čosi zlyhalo. Aj náš interiér je taká výkladná skriňa našej práce. Máme použitých veľa vecí, aby sme ich mohli ukázať a hovoriť o tom, čo a ako sa dá urobiť. To sa nám osvedčilo.
MiH: Hmatateľné veci sú super. Ak môže klient naživo vidieť riešenia, ktorých sa obáva, pomáha to. Čiže kamenný obchod, online a 3D modely sú naše cesty ku klientovi.
Inak ste na začiatku neodpovedali na otázku, ako relaxujete?
MiH: Konečne sme teraz začali chodiť po čase karantén von.
MaH: Objavujeme Karpaty a robím jogu. Ešte cestovanie a príroda, také všedné veci. Ale Martin má problém, lebo je do navrhovania taký zažratý, že sa veľakrát nevie vypnúť. Vypne sa len na to, aby mohol premýšľať nad niečím kreatívnym. Často mu hovorím “Zase nespíš? Premýšľaš? Zase nebudeš celú noc spať!”. A potom ho o tretej ráno nájdem v kuchyni za počítačom, ako potajomky kreslí.
MiH: Z tvorivého sveta sa nedá vypnúť, to nemá vypínač. Dizajn nie je, že ideš z fabriky a pípneš si.
MaH: Vidíš, aj tak ma baví viac vecí ako teba. Sme z Rače, bývame pri Karpatoch. Je teraz viac času ísť do lesa a je to skvelé. Na pešo, bez auta sú Vinohrady na 15 minút.
MiH: Ale vinári sprestrili. Robia ochutnávky vína priamo vo vinici. Každý víkend v inej vinici. Takže už to nie je iba o tom, že sa človek prejde, ale navyše si dá aj pohárik. Dva. Tri. Lebo doteraz sme chodili iba s vodou.
Príjemné s užitočným, ďakujem vám krásne za rozhovor. To boli Martina Hreščáková a Martin Hreščák z bratislavského ateliéru triha.
Autori – Martina Uhrinova, Milan Illés
Podcast: Play in new window | Download (Duration: 1:35:12 — 34.7MB) | Embed
Odoberať POVEDANÉ Google Podcasts | Spotify | RSS | More