Intebold Kids Renesančné deti 2025 – Dizajnérske tábory a wokshopy pre deti

Zo života v tábore

Týždeň, keď sa steny menili na plátna a stoličky na umelecké diela

„Tak, kto mi povie, aké farby sa hodia do pokojnej izby?“ spýtala sa Martina, zatiaľ čo deti rozkladali vzorkovníky.
„Modrá!“ vykríkla Ninka.
„Béžová,“ pridala sa Vanda.
„Čierna,“ zahlásil Matias.
Martina sa pousmiala: „A prečo práve čierna?“
„Lebo je cool. A nič na nej nevidno,“ pokrčil plecami.

Zatiaľ čo jeden stôl horúčkovito vyberal látky na miniatúrne postele, druhý sa pustil do experimentovania s lepidlom a akrylom. Monika si práve natierala drevenú stoličku na pastelovo ružovo, keď si všimla Vikiho pohľad.
„Páči sa ti?“ spýtala sa hrdo.
Viki sa zamyslel. „Je to… veľmi ružové.“
„Presne tak, a to je na tom najlepšie!“ usmiala sa.

V ateliéri sa postupne objavovali malé izby z polystyrénu, s vlastnoručne vyrobenými tapetami a modelmi miniatúrneho nábytku. Deti sa radili, experimentovali a skúšali, čo všetko im ruky a predstavivosť dovolia.

Exkurzia, kde sa riasy menia na hrdinov

V strede týždňa ich čakala návšteva architektov. Stáli pred modernou budovou so zelenou fasádou, keď Aleš začal vysvetľovať, ako riasy čistia vzduch a prispievajú k udržateľnosti.
„Počkať, riasy? Ako v akváriu?“ pýtal sa Matias.
„Presne tak,“ prikývol Aleš. „V podstate pomáhajú dýchať nielen budove, ale aj celému mestu.“
„To znamená, že keby som bol ryba, mohol by som tu bývať?“ spýtal sa so smiechom.
„Teoreticky… asi áno,“ zasmial sa aj Aleš.

Na streche budovy ich čakal výhľad na celý downtown. Niektorí si predstavovali, ako by mohol vyzerať ich vysnívaný dom, iní sa len nechali unášať vetrom a atmosférou miesta.

Obedy plné diskusií

Obed bol každý deň malou debatou o jedle.
„Dnes máme cícerové fašírky!“ zahlásila Greta.
„Ja mám radšej rezne,“ poznamenala Lucia.
„To väčšina ľudí,“ usmiala sa Martina. „Ale dnes skúšame niečo nové. Možno ťa prekvapia.“
Lucia si vzala jeden kúsok, opatrne ochutnala a prikývla. „No… nie je to zlé.“
„Takže zajtra môžeme spraviť rovno dve porcie?“ podpichla ju Greta.
„Nezachádzajme priďaleko,“ uškrnula sa Lucia a schmatla koláč.

Farebný chaos a koniec, ktorý nebol koncom

Každý deň bol plný smiechu, farieb a experimentov. V posledný deň už boli všetky ruky popísané fixkami a niektoré tričká získali nové vzory – nechtiac, no kreatívne.

Keď si deti preberali svoje modely a balili posledné kúsky látok, Vanda sa spýtala: „Bude tábor aj budúci rok?“
„Samozrejme,“ prikývla Martina. „A možno si vymyslíme ešte niečo väčšie.“
„Tak to si už teraz zapisujem do kalendára,“ povedala Hana a s úsmevom si vzala svoj model izby.

A tak sa týždeň plný tvorenia skončil, ale myšlienky a nápady, ktoré sa tu narodili, budú v detských hlavách žiť ešte dlho. Možno až do chvíle, keď si raz svoje vlastné návrhy postavia v skutočnej veľkosti.